Helmutovi dávam pas, nech sa postaví do rady a idem si pobaliť batožinu. Po chvíľke prídema nemáme pasy. Vojak prišiel a zobral bez vysvetlenia. V miestnosti sú dvere do rôznych miestností. 3 ja ľudia vybavujú pasy pri okienku, dve prázdne modlitebne a dvere do druhej oddelenej miestnosti. Po 15 minútach pride vojak a donesie nám pasy s pečiatkami. Po vyše mesiaci opúšťam Irán. Sadám na bicykel a zamierime na most nad riekou, ktorá delí Irán od Turkmenistanu. Kontrolujú nám opäť pasy. Do tretice všetko dobré a pokračujeme.
Na moste míňam dva kamióny v protismere. Most sa jemne kýve. Na druhej strane mostu opäť kontrola pasu. Mladí chlapci so samopalmi sa pýtajú odkiaľ sme. Zdravia a pokračujeme cez pole ďalej. Niekoľko línií plotu s ostnatého drátu, kontrolná veža a opäť ozbrojení mladíci. Vstupujeme na pôdu Turkemnistanu a tak si opäť treba pripraviť pas. O 50 m znovu, ale tento krát sme už v kancelárii, kde prebieha zbytočný byrokratický process. 10 vojakov a jeden civilne odetý vojak sú zrazu okolo nás. Prihovárajú sa. Ukazujeme pas s vízami na 3 dni. Je niečo po deviatej. Berú ich niekam a dávajú nám podpisovať a vypisovať nejaké papiere. Okrem toho chcú zaplatiť ďalších 12 dolárov za vstup do krajiny alebo niečo take. Treba z niečoho platiť túto zbytočnú byrokraciu a maškarádu.
Helmut sa nasral. Zaplatili 55 dolárov a teraz chcú ďalších 12 bez nejakého extra zdôvodnenia. Pýtal to navyše chlapík v civile, čo sa môjmu parťákovi nepáčilo. Trošku som ho skludnil, lebo nás nepustia ani po plot. Zaplatili sme a vypísali čo bolo treba. Chlapík v civilnom oblečení nám ukázal kto je pánom a nechal nás čakať takmer dve hodiny na pečiatku. Samozrejme, procesu vyberania batožiny som sa nevyhol. Nakoniec sme čosi po 11:30 odišli z kancelárie. Čas sa posunul a bolo o trošku viac. Cirkus na hranici nám zobral pol dňa na bicyklovanie z 3 dní. Samozrejme ťažko sa jazdí v noci a tak veľa času nezostáva. Miesto buzerácie by sa mohli zameriať na tvorenie niečoho hodnotnejšieho. Naprílad ciest. Ale čo možno očakávať od štátnych úradnikov alebo štátu ako takého. Zbytočné inštitúcie poskytujúce služby, ktoré sú zbytočné a berú peniaze od ľudí miesto investovania do toho čo pomôže. Napríklad nová cesta.
Prešli sme 150 m a bola tam závora, ktorú strážili mladí chlapci v uniformách. Opäť kontrola pasu. Dopadla nečakane dobre a závora sa zdvíha. Welcome to Turkemnistan kričia Taxikári, ktorí nám chcu predať svoje služby. Cesta je asflatová s občasnou účasťou asfaltu. Inak štrk, šotolina a diery. Dúfam, že sa to zlepší, ale márne. Aspoň, že premávka nie je žiadna. Cestu lemuje plot s ostatým drôtom a občasné bunkre. V diaľke je železnica. Krajina je vyschnutá a nie veľmi zaujímavá. Jazdím opatrne a vyhýbam sa dieram.
Po niekoľkých kilometroch bočíme na hlavnú cestu. Na križovatke je benzínka a niekoľko starých budov. Z diaľky štekajú potulné psy. Hlavná cesta, na ktorú sa pripájame má nekvalitný povrch. Hrboľatý asfalt s výmoľmi a jamami. Áut je o trošku viac. Väčšina z nich sa šialene rúti po rovnej ceste cez 120 km/h. Bicyklujeme na ceste a občas v šotoline mimo nej. Je to jednoduchšie. Počasie je fajn, ale vietor nie je dobrý. Fúka zvláštny studený bočný vietor. V markete po niekoľkých kilometroch kupujem jedlo. Na poličkách v obchode som toho veľa neobjavil. Kupujem chlieb a maslo. Obed som si spestril soľou s korením. Pochutnávam si asi v 15 stupňoch na stoličke pred obchodom.
Vyrazíme ďalej a cesta začína byť plnšia. Občas vidíme domy pri ceste a ľudí okolo cesty. Sem tam prejde niekto so somárom, traktorom a áut pribúda. My bicyklujeme. Obchádzam jamy ako sa len dá. Niektoré úseky sa obísť nedajú a ruky sa len trasú. Helmut ide z cesty dole na starú poľnú cestu. Asi je to lepšie. Ja tam môj bike cez prekážky nedostanem a pokračujem na ceste. Začne sa stmievať a bojujeme o každý kilometer. Pred zotmením sa oblasť viac zaľudnieva. Autá tu jazdia šialene. Niektoré odhadom až 150 km/h. Na tejto ceste je to obzvlásť nebezpečné. Cestou ich stopne, len policajná kontrola. Tá bola dva krát.
Zotmelo sa a sme stále 20 km od nášho cieľa Tejen. Mesto, kde chceme spať. Nakoniec sme sa rozhodli pokračovať, s tým, že keď pôjde auto, tak ideme dole z cesty. Je chladno a po 110 km som aj trochu spotený. Státie pri ceste a čakanie kým prejde kolóna, kamión alebo auto je nepríjemné. Cesta je úzka a niekedy sa ťažko odskakuje, lebo po okrajoch je hlina. Nič nie je vidno. Týmto štýlom som prešiel ešte cez jednu policajnú kontrolu a došiel na okraj mesta. Idem po poľnej ceste pri asfaltke. Blúdime rozbitými uličkami mesta plného áut a hľadáme hotel. Pýtame sa ľudí a tí nás posielajú rôzne. Nakoniec sme skončli v obchode, kde si kupujem niečo na večeru. Trošku sa zohrievam.
Chlapíci z pred obchodu nás nasmerujú na hotel. Nakoniec sa motáme uličkami v centre. Je to robitý asfalt alebo poľná cesta z dierami. V jednej skončím a bike mi úplne zastane. Som rád, že som to udržal a nezletel. Bola tma a nevidel som ju. Nakoniec uzimený, unavený dôjdeme do starej ubytovne, kde prespíme až do rána. Sprcha len studená a záchod vonku. Zaspávam pod starou prykrývkou.
