Krátka návšteva mesta Hong Kong

Autor: Karol Voltemár | 6.7.2014 o 14:34 | Karma článku: 5,22 | Prečítané:  1259x

Posledné takmer dva mesiace boli náročné. Dokončil som prejazd cez Austráliu zo Sydney do Perthu s približne 8000 km v nohách za necelé 3 mesiace aj s dňami oddychu a 55 kg bicyklom. Oslávil som tam symbolický prvý rok na ceste okolo sveta na bicykli. Samota, príroda a občas skvelí ľudia. Z perthu som preletel do Kathmandu. Niekoľko týždňov jazdenia a spoznávania tejto krajiny v extrémnych výkyvoch počasia s miestami až cez 50 stupňov dali zabrať.  Prežil som a letecky som sa vybral na pracovno – vízový výlet do mesta Hong Kong. Navyše po takmer 24 000 km za posledných 13 mesiacov potrebuje moje telo oddych aspoň mesiac bez bicykla. Môj bicykel aj so zbytočnou batožinou mi nechali milí ľudia z Kathmandu vo svojej kancelárii. Aj malá drobnosť vie byť veľkou pomocou na takejto ceste a veľmi si to cením. Lietanie s bicyklom je náročné a veľmi drahé.

Trošku priveľká zmena a chvíľku som si zvykal na to, že všetko je organizované a čisté. Občas sme narazili na zopár vtieravých indov, ktorý predávali ich typickým spôsobom, ale to len pri Chungking Mansion. Nebol som v tomto meste dlho a ani tam nežijem. Za tých pár dní sa veľa spoznať nedá, ale mesto ma príjemne prekvapilo. Bolo to prvé veľkomesto, v ktorom sa dalo pohybovať. Všetko bolo organizované, prehľadné a jasné. Nemusel som tu bývať, aby som sa dostal kam potrebujem a ak som náhodou niečo nevedel, stačilo sa spýtať ľudí, ktorí ochotne poradili. Ak nie, vytiahli telefón a cez rôzne aplikácie nám potrebné informácie vytiahli. Ľudia sú tu poväčšinou milí a usmiaty, čo je príjemné. Pre porovnanie. Ak sa v Kathmandu spýtate na nejakú jednoduchú vec akou je pošta, väčšina ľudí buď nevie anglicky, prípadne netuší, čo je pošta. Samozrejme vás tam s radosťou zoberie kopec „taxikárov“, ktorí potom povedia, že nevedia, kde to je.

Konečne sme s priateľkou boli po 5tich mesiacoch spolu. Zvítanie bolo to najkrajšie, čo som zažil po dlhej dobe a strávili sme konečne takmer dva týždne spolu pred našou cestou v Číne. Prišli sme sem vybaviť čínske víza, kúpiť fotoaparáty, nejakú novú elektroniku a hlavne dokončiť knihu World Bike Travel Chronicles I. Tá zachytáva na 528 stranách fotkami a textom cez množstvo s toho čo som zažil a videl. Je to taká unikátna „stanová verzia“, lebo celý nápad a aj realizácia prvých strán vznikla pri prechode Južnou Austráliou uprostred národného parku Nullarbor. Prvá „stanová“ verzia pre limitácie v tlači a financie vyjde v zmenšenej verzii a limitovanej edícii 40 ks. Na viac teraz nenaškriabem. Možno sa raz dočkám aj tej poriadnej, na ktorej budem pracovať počas jesene tohto roku. S radosťou by som ťa pozval na prezentáciu k prvému roku cesty, ktorá bude v čase, keď už budem mať viac ako 500 dní cestovania za sebou a to 21.9.2014 v Bratislave v KC Dunaj.

Po prílete z letiska sme si to namierili rovno do Chungking Mansion, čo je budova osídlená indyckými prisťahovalcami a rôznymi pofidérnymi charaktermi. Je to veľká budva s množstvom malých hotelov a hostelov. Vyzerajú rovnako, len majú trošku menšie alebo väčšie izby, sú čistejšie alebo špinavšie a ceny sú rôzne, ako si vyzjednávame, Čítal som o tom a nevyzeralo to úplne najhoršie a kedže alternatíva ubytovania zadarmo padla z organizačných príčin, tak nebolo moc na výber. Je tam zmenáreň s výhodným kurzom a relatívne lacné ubytovanie v centre. Malé izby sú nekomfortné, vlhké a s množstvom batožiny, ako sme mali my, sa tam nedá ani hýbať. 

Navyše „indiáni“ nezabudli na tradície svojho domova a skúšajú tu meniť ceny za behu. Sú schopní klopať po 23:00 na dvere a pýtať peniaze, ktoré sme už zaplatili. Tak som so zvýšeným hlasom musel chlapcom pripomenúť, že nie sú v Indii a môžeme si to prediskutovať aj spolu s políciou. Už bolo ticho dva dni, ale pocit nanič, ak človek má v izbe hodnotné veci a vonku sú chlapci, evidentne nespokojní s platbou. Museli sme odísť, len o pár pochodí nižšie. Trošku sme pochodili a našli sme dočasne niečo.

Pri hľadaní, buď veľká cena alebo izbu nám nechceli ukázať, lebo tam niekto je. S batožinou sa nám po meste veľmi trepať nechcelo a zobrali sme tú najlepšiu možnosť. Dostali sme inú  a menšiu izbu ako nám ukazoval a mám dosť. Vraj všetko plné. Ráno som sa bol sťažovať a povedal, že nám izbu zajtra vymenia. Do toho sme mali šťastie v nešťastí a ozval sa nám známeho, kamaráta kamarát, ktorý nám ponúkol, že ide na dovolenku na mesiac a môžeme prespať v jeho byte, koľko bude treba. Z centra sme sa teda presunuli o Pok Fu Lam štvrte na ostrove do krásneho bytu s výhľadom na more. S Julianom sme si dali príjemnú večeru a trošku pokecali. Zachránil nám množstvo energie pri problémovom hľadaní ubytovania a času. Veľmi veľa som toho nedal a dal som mu aspoň krabičku s čajom z Nepálu a poďakoval. V byte bolo príjemne. Hong Kong má vysokú vlhkosť vzduchu a na to si treba trošku zvyknúť. Väčšina priestorov je klimatizovaná.

 

Verejná doprava tam funguje, ale aj v prípade náhlenia je možné zobrať všade prítomné taxíky. Na to, že najväčším problémom mesta je priestor. Riešia to hlavne výškovými budovami, ktorých tu je neúrekom. Doprava mi tu prišla omnoho plynulejšia ako v iných ďaleko menších mestách aj u nás. V meste je množstvo malých obchodov a dokonca ulice sú plné trhov. Keď sme niečo hľadali v uličkách,na chvíľku som mal pocit, že som stratený. Mesto je farebné a všade je reklamný smog, ktorý vôbec nevadí. Je typickou súčasťou mesta. Život v meste je dosť hektický a ulice rušné. Samozrejme nikto neustále netrúbi ako v Nepále, takže v porovnaní s tým, tu je tichšie. Na druhom konci ostrova ako sme boli sú pláže, ale kúpať sme sa nešli. V centre bol veľký park, kde sme boli dva krát behať a miesto zvuku áut sme počuli len vtákov a videli len zelené stromy. Ako džungľa nad, ktorou sa týčia mrakodrapy, ak človek zdvihne hlavu hore. V strede parku veľké kúpalisko. Hong Kong má mnoho tvárí a určite za to stojí ich spoznať.

Čínske víza boli najjednoduchšie. Prišli sme, dali fotku a pas. O 4 dni sme si vyzdvihli víza a mohli vykračovať po uliciach Hong Kongu s úsmevom na tvári a osláviť to miestnym jedlo. Na každom kroku sa dá najesť, takže je si z čoho vyberať. Jedlo je prevažne ľahké alebo vyprážné. Dali sme si typické rezance v polievke s morskými plodmi alebo mäsom. Oproti vybavovaniu doma, či na konzuláte v Nepále alebo doma je to o moc jednoduchšie. Na dvojvstupové víza (ak mi ich vôbec dajú), letenky, itineráre, rezervácie hotelov a podobné nezmysly a už vôbec nepomyslieť na to, že by som chcel na jeseň opustiť Čínu po zemi.

Fotoaparát už bol ťažší oriešok. V drahšom centre sú veľké reťazce a množstvo predajní, ktoré majú nižšie ceny len o pár drobných. Jediná možnosť je naraziť na aktuálnu akciu a zjednávať sa nedá. V menších obchodoch je to hop alebo trop. Hlavne to berie dosť času. Snažia sa vám občas podstrčiť rôzne fake prístroje alebo polofunkčné objektívy. Prípadne fotoaparát nedajú do rúk skôr ako človek nezaplatí, čo je nepredstaviteľné a treba rovno odísť. Väčšina menších obchodníkov používa rôzne predajné techniky v štýle nalákam ťa na lacné telo,  potom ti predám príslušenstvo za dvojnásobnu cenu. Treba poznať ceny, to pomôže aj pri samotnom zjednávaní. Samozrejme, ak dá dosť veľkú zľavu na telo fotoaparátu, niekedy je potom jedno, či človek preplatí na filtroch a optike pár peňazí. Aj ten obchodník musí z niečoho žiť. Na nákupe elektroniky, oblečenia sa tu dá ušetriť, len treba hľadať alebo poznať.

Po vybavení všetkých záležitostí sa práca na knihe mohla vkľude začať. Už mám na nej odpracovaných viac ako 300 hodín v podstate tých najhorších podmienkach. V Nepále, kde bolo veľa dní bez elektriny sa mi nepodarilo dokončiť, toľko čo som mienil. A tak ešte dosť práce ma čakalo. Chodievali sme si ešte zabehať popri neďalekom pobreží alebo do neďalekej časti Kennedy Town na nákup. Príjemným spestrením bola moja prezentácia z cesty na stretnutí Rotary Clubu, kde nás pozvali. Skvelá bola aj večera, na ktorú sme boli pozvaní zopár skvelými ľudmi z Hong Kongu. Skvele sme sa zabavili pri typickom čínskom jedle. Paličkami som to nedal, ale pokus bol. Snáď sa v Číne naučím. Bola tam lyžica. V reštaurácii bol skvelý výhľad na nočný Hong Kong, ale zabudol som si nanešťastie fotoaparát. Títo ľudia sa navyše rozhodli trošku podporiť môj projekt finančne, za čo som im veľmi vďačný.  Každá pomoc sa hodí, hlavne po včerajšom zakúpení letenky do Vancouveru, kde letím o necelý rok. A čaká ma najdlhšia trasa cestou späť domov.

Sústredenie na množstvo práce nebolo najlepšie. Prerušované mnohými drobnosťami, ale aj vážnejšou nehodou. Kniha sa mi dokončievala len horko ťažko. Okolnosti však zabránili aj tomu, aby sme sa vybrali na nejaký poriadnejšie pozretie si mesta alebo ostrova, ale určite sa sem ešte niekedy vrátim nielen na nákupy. Teraz som sa vyspal po letoch a zajtra sadám opäť do lietadla smer Kuala Lumpur, kde prestupujem na let do Beijingu. Veľmi sa s knižky teším a má pre mňa veľkú hodnotu. Všetko sa nakoniec, síce natesno, podarilo. Získali sme víza, kúpili dve skvelé kamery D610 a dva nové objektívy, kniha je na USB a náš spoločný výlet na bicykloch po Číne môže začať 9.7.2014, ak nenastanú nejaké zdravotné koplikácie. Všetko len a len vďaka skvelým ľuďom, ktorý mi pomohli v KathmanduHong Kongu, inak by všetko bolo náročnejšie a komplikovanejšie. Všetko to je o ľuďoch.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?